Windows 7 prichádza

Windows 7, najnovší operačný systém od Microsoftu prichádza na trh práve tento týždeň. Čo nového prináša? Oplatí sa naň prejsť zo staršieho Windows XP alebo z Visty? Hneď na úvod musím odpovedať jednoznačne áno. V minulosti bol folklór okolo vydávania nových verzií Windows nasledovný:

Máme tu nový operačný systém...
... ale so zlou kompatibilitou so starším softvérom či netypickými zariadeniami
- a potrebujeme naň skutočne výkonný počítač, a obsahuje kopu dier, chýb, a oproti starším systémom sú s nim len problémy.

Tomuto scenáru sa naštastie Microsoft v prípade Windows 7 vyhol. Po veľkom priekaku (po česky prúsery) menom Vista sa zdá sa chlapíci z Redmondu poučili. Vista bola kritizovaná najmä za vysokú hardwarovú náročnosť, slabšiu kompatibilitu so softvérom a tiež za otravné UAC (riadenie užívateľkých účtov) to všetko je v prípade Windowsu 7 minulosťou. Nové "widle" majú skrz naskrz prekopané jadro, sú rýchlejšie a žerú menej systémových prostriedkov (najmä pamäte). Človeku sa až nechce veriž že jadro vychádza z rovnakého základu ako Vista. Vďaka tomu že beta verzia a neskôr tiež release candidate boli dostupné už trištvrte roka pred vydaním finálnej verzie si nový systém mohol vyskúšať prakticky ktokoľvek. Vďaka verejnému beta-testingu sa odhalilo mnoho chýb. Softvéroví vývojári tiež mali dosť času na zlepšenie kompatibility ich produktov s novým systémom.

Po nainštalovaní systému ma príjemne prekvapilo to že som ihneď mohol začať pracovať. Žiadne zdĺhavé hladanie aktuálnych ovládačov na toto a na tamto. Maximálne tak nainštalovať ovládač grafickej karty, keď chcete hrať hry a hotovo. Čo sa týka neštandardných zariadení tak tam by to mohlo byť s ovládačmi o niečo horišie no v 90% prípadov platí že ak existuje ovládať pre Vistu bude existovať aj pre Windows 7. Často je totiž ovládač pre Vistu aj Windows 7 totožný. Väčšina spomínaných vecí je ale pre bežného užívateľa takpovediac "pod kapotou" pričom výrazný rozdiel v svižnosti práce oproti staršej Viste si všimnete najmä na pomalších strojoch. Práve kvôli týmto zmenám mnohí laici nazývajú Windows 7 iba ďalším service packom Visty. To ale nie je pravda ani náhodou pretože Windows 7 obsahuje niekoľko noviniek. Poďme sa na tie najzásadnejšie pozrieť:

1. Nový Taskbar.
Prvé čo si všimnete je nový Taskbar. Pri spustených programoch zmizli popisky a ikony boli zväčšené. Nový taskbar je vyšší a polopriesvitný. Quicklaunch odkazy na programy zmizli a nahradil ich systém tzv. prišpendlenia (pin to taskbar). Odkazy na programy sú umiestnené opäť štandardne vľavo no akonáhle program spustíte, tak ikona ostáva na svojom mieste a indikácia spusteného programu funguje iba tak že sa ikona zvýrazní. Pravdupovediac, keď som prvýkrát počul o tejto novinke naskočila mi husia koža. Myslel som si že to bude nepredľadné, nepohodlné a neviem čo ešte. Ako som sa len mýlil... Nový systém práce s spustenými aplikáciami je vynikajúci. Keď som vo Windows XP spustil 5 programov okamžite som mal plný taskbar a s každou ďalšou aplikáciou to bolo horšie a horšie. Práca pri prepínaní okien bola pomalá a neprehľadná a situáciu veľmi nezlepšovala ani skratka alt + tab. Vo Windows 7 ale môžete mať otvorených naraz kľudne 15 aplikácií a stále sa v nich vyznáte. Efektívnosť práce ešte viac zvyšujú živé náhľady. Keď prejdete kurzorom nad ikonku programu tak sa vám zobrazia obsahy všetkých okien ktoré sú v rámci danej aplikácie otvorené. Geniálne. Pre tých ktorým nový taskbar nebude vyhovovať sa dá samozrejme nastaviť zobrazovanie popiskov.

2. Práca s oknami a Aero peek.
Chyťe okno potiahnite ho úplne vľavo alebo vpravo obrazovky o ono sa Vám automaticky roztiahne cez polovicu obrazovky. Akonáhle ho z kraja odtiahnte vráti sa do pôvodného tvaru. Užitočné! Potrebujete sa mrknúť na plochu? Rozlúčte sa z nutnosťou minimalizovať všetky okná. Úplne vpravo na taskbare máte malé nenápadné tlašidlo na ktoré keď nabehnete s myšou tak sa vám úkáže obsah plochy. Až keď naň kliknete tak sa okná minimalizujú. Novinkou je minimalizácia všetkých okien okrem aktívneho. Stačí chytiť kurzorom aktuálne okno pod krk a vytiasť z neho dušu. Doslova.

3. Prispôsobenie vzhľadu a gadgety.
S Windows 7 sa rozlúčime s dogmou že zmena vzhľadu = zmena tapety na ploche. Chcete aby sa Vám z 50 obrázkov zobrazil každých 30 minút na ploche iný? Žiadny problém. Chcete zmeniť farbu a úroveň priesvitnosti okien a taskbaru? Žiadny problém. Vybrať si môžete z vopred pripravených tém ale môžete si tiež vytvoriť vlastné témy. Gadgety - teda jenoduché miniaplikácie ako je predpoveď počasia, kalendár a podobne si teraz môžete ľubovoľne premiestňovať po ploche. Nemusíte ich mať striktne prilepené v postrannom paneli ako je to vo Viste.

4. Monitoring systémových prostriedkov.
Vďaka Resource monitoringu budete mať presný prehľad o tom koľko pamäte sa používa na aký účel, ktorý program zrovna vyťažuje pevný disk, aké je vyťaženie siete, čo ho spôsobuje a oveľa viacej. Zabudnite na množstvo utilít od tretích strán od dnes nie sú potrebné. Keď ma navyše pri prezeraní advanced options z kategórie performance information and tools Windows 7 upozornil že program Total Commander spôsobuje spomalenie štartu systému tak mi hlavou prebehlo: Tak tu je problém! Skutočne som si všimol že od istého času Windows bootujú o niekoľko sekúnd dlšie než predtým no nevedel som nájsť príčinu. Windows ju našiel za mňa. Štandardom je tiež prítomnosť Performance monitoringu ktorý okrem monitorovania kreslí tiež pekné grafy.

5. Nastavenie UAC.
Už som spomínal že na Viste bolo najotravnejšie UAC teda riadenie užívateľských účtov ktoré upozorňuje na potenciálne nebezpečené operácie. Napríklad: Pozor aplikácia abc sa snaží skopírovať súbor. Chcete skopírovať súbor? Ste si skutočne istý že chcete ten súbor skopírovať? Kopírovanie súboru môže byť veľmi nebezpečná operácia, naozaj ho chcete skopírovať (viac Vám to opakovať nebudem)? Ak chcete skopírovať daný súbor zadajte nasledovný 16 miestny kód: No dobre to som trochu prehnal, až tak otravné zase UAC nebolo a už ani byť nemusí. Vo Windows 7 máte na výber zo štyroch úrovní otravnosti tej ohavnosti. Pravdupovediac ja mám UAC vypnuté a žijem šťastne aj bez neho. Keď ste raz lama a klikáte bezhlavo "Áno" na každú hlášku ktorá Vám vyskočí pri prezeraní pornostránok tak Vám ani UAC nepomôže, no a keď máte aspoň trochu mozgovej hmoty medzi ušami tak UAC nepotrebujete.

Windows 7 sa bude predávať v niekoľkých verziách. Najčastejšie sa budeme stretávať s verziou Home Premium, ktorá by mala bohate stačiť bežný užívateľom. Firemené prostredie uspokojí verzia Professional, entuziastov zase verzia Ultimate, ktorá bude mať na torrentoch tiež špeciálnu edíciu Windows 7 Pirate Ultimate Edition. Slovenskej lokalizácie Windowsu 7 sa dočkáme podľa Microsoftu 31. októbra.

Čo dodať na záver. Windows 7 sú podľa môjho názoru najlepším operačným systémom aký kedy Microsoft vytvoril. Používam ho už niekoľko mesiacov od vydania RC verzie a nemôžem si ho vynachváliť. Snáď až na jeden incident kedy mi nepodarená inštalácia programu rozhasila celý systém a ja som musel reinštalovať som nemal s Windows 7 absolútne žiadne problémy. Nízke hardwarové požiadavky, vysoká efektivita práce, skvelá kompatibilita so softvérom aj hardvérom, dobré možnosti prispôsobenia systému vašim požiadavkám a úpravy vzhľadu. To sú len najväčšie výhody ktoré nový systém prináša. Noviniek, vylepšení a možností ktoré systém ponúka je samozrejme viacej no rozpytvávanie každej z nich by vydalo na celú knihu a nie na krátky článok na blogu. Windows 7 majú len jedinú chybu a to tú najväčšiu. Cenu. Kým v niektorých západných krajinách si mohli ľudia objednať Windows 7 v predpredaji za špeciálnu cenu 50 dolárov tak nám na Slovensku ostali len oči pre plač za čo Microsoftu touto cestou ďakujem. Ak si chceme nové Windows kúpiť v retail verzii budeme musieť vytasiť z peňaženky približne 200 Eur za verziu Home Premium. Aj keď nie som zrovna fanúšik bezhlavého prijímania technologických noviniek tak v prípade Windows 7 urobím výnimku. Zbavte sa morálne zastaralého Windows XP, zneste zo sveta monštrum zvané Vista a dajte šancu Windows 7. Neoľutujete.

Moonspell - Night Eternal, čiernočierny metal

Vrhne na Vás kliatbu, obklopí Vás temnotou, pochová zaživa, spáli a znovu vzkriesi. Moonspell.

Pre mnohých znamená Moonspell najmä zlaté obdobie albumov Wolfheart a Irreligious. Ja som sa k Moonspellu dostal len pomerne nedávno a tak som zamieril k zatiaľ ich poslednému počinu Night Eternal. A aké sú moje dojmy? Ako nezainteresovaná osoba nepoznačená citovou zviazanosťou s ich predchádzajúcou tvorbou môžem povedať... Toto je skur*ene kvalitný nářez vole! Skááááááp. Fajnový Black/Death metal, tu a tam jemne "říznutý" s gothicko rockovými prvkami.

Album začína zľahka nabiehajúcim songom At Tragic Heights, ktorý navnadí poslucháča do správnej metalovej nálady aby to následne Moonspell rozbalili v celej svojej paráde singlom ktorý prepožičal meno celému albumu - Night Eternal. O tom že Life is meaningless vás presvedčí song Shadow Sun, po ktorom nasleduje ďalší zo singlov Scorpion Flower v ktorom si spevák Fernando Ribeiro strihol duet s Anneke van Giersbergen. V balade sa skvelo prelína hlboký Ribeirov hlas s Giersbergenovej výškami. Ribeiro si dal tentokrát pauzu od hrdelného spevu a jeho výkon mi pripomínal skôr vystúpenie váženého operného speváka. Aby poslucháčov nezačali v polovici albumu chytať driemoty z melancholického tempa tak po výkriku oznamujúcom song Moon in Mercury môžeme s radosťou začať naplno hádzať hrivou. Teda aspoň v prípade tých vlasatejších z nás. Medzi skladby Hers in Twilight a inštrumentálne pekne zvládnutú a melodickejšiu Spring of Rage sa vklinil o niečo pomalší, melancholickejší song Dreamless. Tak ako album začal tak aj končí - záver totiž obsadil song First Light v ktorom Moonspell použili na pozadí výborné operné ženské vokály.

Počas počúvania albumu cítite temnotu sálajúcu z každého songu. Raz je mixovaná s melanchóliou inokedy s hnevom a dynamikou, ktorá Vás nabije deštruktívnou energiou. Moonspell nám dokazujú že dobrých metalistov sa všade veľa zmestí a jablko nepadá ďaleko od hrobu. Skvelá práca gitár a bubeníka, dobré nápady, svižné tempo a hlboký Ribeirov hlas robí z Night Eternal ďalší klenot do zbierky svetového metalového dedičstva. Na albume nenájdete žiadne hluché miesta či zbytočné fillery. V playliste sa mi songy z Night Eternal budú vyhrievať na popredných miestach minimálne dovtedy, kým ich nenahradí nový album Rammsteinu. Z albumu vzišli dva videoklipy k dvom singlom. Prvý z nich je ako inak Night Eternal s vraždiacou kur*ou v hlavnej úlohe o ktorý sa s Vami rád podelím na záver, druhý je Scorpion Flower ktorého špeciálne verzie nájdete v limitovanej edícii albumu spolu s bonusovým songom Age Of Mothers.

Moonspell - Night Eternal:

Návrat do 90-tych rokov: DNA 2 - klasika medzi romantickými komédiami

Keď je z Vás totálny loser, neviete si nájsť žiadny vzťah a k tomu máte ešte aj alergiu na dievčatá, tak sa môže zdať že v tom lepšom prípade skončíte ako osamelý starý blázon chovajúci hady. To ešte netušíte že máte v sebe silu zvádzať a to hromadne a po tuctoch. A rozhodne netušíte že v budúcnosti budete mať 100 detí. Hrozná predstava však?

D.N.A2 (alebo aj DNA Squared, či Dokokade Nakushita Aitsuno Aitsu) patrí medzi klasické romantické komédie. Pôvodne vyšla už v roku 1993 v rámci týždeníka shonen jump a jej autorom je Masakazu Katsura známy tiež dielami Video Girl A.I. či predčasne ukončenou Shadow Lady. Príbeh sa točí okolo Juntu Momonariho. Ten má zvláštnu danosť (či skôr prekliatie). Kedy koľvek vidí sporo odeté ženské telo tak mu príde nevoľno. O to horšie sa cíti keď sa má dotknúť osoby opačného pohlavia. K tomu sa pridáva jeho typicky loserská povaha a tak niet divu že u dievčat nikdy nemal úspech. To je súčasnosť. O niekoľko desaťročí neskôr úrady bojujú so závažným problémom - populačnou explóziou. Mať viac ako jedno dieťa sa kruto trestá. A v tejto dobe sa zistí že istý muž splodil pred desaťročiami 100 detí. Dali mu pracovný názov megaplayboy. Čo je horšie tak všetky jeho deti geneticky zdedili jeho... ehm nazvime to voľné mravy, a tak sú predurčené na to aby každé z nich malo daľších 100 detí, každý ich potomok ďalších 100 detí atď. Výsledkom je seriózny problém, ktorý sa s každou ďalšou generáciou bude prehlbovať. Preto je vyslaný DNA operátor Karin Aoi aby sa vrátila časom a zmenila megaplayboyovu DNA pomocou DCM strely. Tá spôsobí že sa z megaplayboya stane človek ktorý bude viesť normálny život a bude mať maximálne 2 - 3 deti. Tým megaplayboyom je Junta Momonari.

Počkať! Junta Momonari?! Ten Junta Momonari ktorý po objíjatí či bozku promptne otyčkuje najbližší roh? Ako správne tušíte nepôjde všetko po ako po masle. Jednoduchá misia sa začne komplikovať v momente keď Karin zistí že použila nesprávnu DCM a tak to možno bola ona čo vytvorila v minulosti megaplayboya! Čo sa nepodalilo geneticky bude sa musieť podariť silou vôle a tak má Karin plné ruky práce urdžať Juntu na uzde tak aby sa nestal megaplayboyom. K tomu použije ženské zbrane (v tom lepšom prípade) alebo hrozbu fyzickej likvidácie (v prípade horšom). Ak si myslíte že to robí z čistej lásky k blížnemu či kvôli zmyslu pre zodpovednosť tak ste na omyle. Karin má oveľa lepší dôvod. Konkrétne 100 miliónov dôvodov prečo svoju misiu dokončiť. Áno prachy za ktoré si bude môcť splniť všetky svoje sny. Tie sú prvotným dôvodom no ako čas plynie tak musí Karin Aoi bojovať tiež sama so sebou a svojimi citmi. K tomu sa pridá zopár dievčat ktoré Junta začne z nenazdajky priťahovať a tiež jeho kamarátka z detstva. Vzniká nám tak nie trojuholník ale polygón vzťahov. Pridajte k tomu spomínanú Juntovu alergiu na dievčatá a jeho kondíciu megaplayboya, derúcu sa čoraz častejšie na povrch a môžete si byť istý že o zaujímavé a komické situácie nebude núdza.

D.N.A2 v manga verzii obsahuje 5 dielov ktoré ponúkajú dostatočný rozsah na vývoj charakterov, vzťahov medzi postavami, príbehu či pre akčné scény. Tvorcovia anime verzie sa naopak museli uskromniť. Je bežnou praxou že do animovanej verzie sa nezmestí všetko čo je obsiahnuté v pôvodnej mange. D.N.A2 nie je žiadnou výnimkou. Aby bolo možné pôvodný príbeh orezať a zároveň zachovať jeho kompaktnosť a logickú nadväznosť musel byť rozsekaný na kúsky a poskladaný v novom poradí. Výsledkom je to že anime verzia a vtesnala do 15 častí a v podstate neukracuje diváka o dôležité časti deja ani o logickosť a celistvosť príbehu. Tu a tam boli určité fakty pozmenené no stále sa jedná o príbeh korešpondujúci s mangou.
Žánrovo D.N.A2 balansuje medzi sci-fi, romantikou, akciou a komédiou, no len málokedy mieša tieto žánre natoľko aby sa viacero z nich vyskytlo v tej istej scéne. Žánrové skoky sú ale nenásilné a plynulé takže na kvalite neuberajú. 12 dielna animovaná verzia bola vydaná v roku 1994. Neskôr na ňu nadviazala 3 dielna OVA, ktorej časti majú tiež prívlastky 13, 14 a 15-sta časť.V Anime verzii je oproti mange kladený najväčší dôraz na citovú stránku a vzťahy medzi postavami pričom sci-fi a príbehová zložka zostáva trochu v úzadí a dostáva priestor až ku koncu seriálu. Vzhľadom na minimálny časový rozdiel medzi seriálom a OVA a tiež vďaka tomu že na oboch pracovali rovnakí ľudia si ani nevšimnete že by medzi OVA aj seriálom bol nejaký predel či nesúvislosť. Grafická stránka D.N.A2 sa nedá hodnotiť inak ako "typický Masakazura". Skutočne sa diela tohto autora dajú rozpoznať na prvý pohľad. Negatívnou stránkou jeho grafického štýlu sú len vizuálne sa podobajúce postavy a často aj charaktery. D.N.A2 patrí do starej dobrej grafickej školy kedy bolo všetko kreslené ručne. Žiadne vyumelkované CGI použité na pozadí ktoré má horší účinok než dostať hrdzavým drôtom do oka. D.N.A2 pôsobí voči niektorým súčasným anime dielam ako balzam na dušu a dýcha z nej kus umenia. Anglický dabing je však v tomto prípade katastrofálny. Aj keď sa snažím anime pokiaľ možno vždy pozerať v anglickej verzii nech nemusím čítať titulky, tak pri D.N.A2 som to nevydržal dlhšie než 10 sekúnd. So slovami "to čo je do riti?" a pocitom že budem zvracať som veľmi promptne zmenil audio z angličtiny na japonský originál s anglickými titulkami. Následne sa dostavil pocit uvoľnenia aký zažijete len po vpichnutí konskej dávky sedatív. Slová humus, zbláznili sa či doj*bali to, sú presne tým čo charakterizuje anglický dabing. Čo sa týka audio stránky ako takej tak tá je dobrá aj priemerná. Dobrý je výbeh hlasov postáv, opäť podotýkam - iba v japonskej verzii. Naopak hudba mi až tak veľmi nesadla. Nebola zlá no viem si predstaviť aj vhodnejší výber čí hudobný štýl songov. Hudobnú stánku nakoniec zachránil vynikajúci opening - to však vždy závisí od vskusu toho - ktorého diváka.

D.N.A2 patrí napriek svojej jasnej mainstreamovej orientácii s cieľovou skupinou "teenageri na strednej" medzi klenoty japonskej animovanej tvorby. Môžete so mnou nesúhlasiť. Môžete oponovať a poukazovať na iné diela či na množstvo podobných titulov využívajúcich rovnaké princípy a nápady no to je tak všetko. Vždy budem tvrdiť že D.N.A2 je jednoducho sakramentsky dobrá manga, ktorej zdatne sekunduje jej anime verzia. Či je lepšie si prečítať mangu alebo pozrieť anime verziu? To nechám na Vás. Každá forma má čo to do seba a každá z nich je jedinečná. Pre fandov romantických komédií sú Masakazurove diela povinné čítanie. V roku 2003 vtrhlo D.N.A2 do distribúcie na DVD. Dobrá správa je že kompletnú sériu týchto DVD-čiek aj dnes zoženie už od 35 dolárov. Zlá správa je že iba v NTSC formáte pre región USA a Kanada a pravdepodobne iba z druhej ruky. No ak sa uspokojíte s nadávkou pirát tak si môžete stiahnuť D.N.A2 v slušnej kvalite napríklad tu:

D.N.A 2 anime - torrent download

alebo si ho pozrieť v hroznej kvalite na Youtube. A ak dáte prednosť mange tak tú zoženiete trebárs tu (je potrebné sa zaregistrovať):

D.N.A 2 manga - direct download

Viete že?
- nikdy žiadne D.N.A 1 nebolo? D.N.A2 (D.N.A na druhú) je skratka pre Dokokade Nakushita Aitsuno Aitsu. Keďže sa na konci názvu vyskytovali dve A po sebe tak na miesto DNAA sa vymyslel názov D.N.A2.

Paprika

Vážený diváci a teraz v našom programe Húliš, húlim, húlime, Vám predstavíme ďalší z našich skvelých receptov od majstra harakiri, pána Sepuka-sana. Čo budeme potrebovať: 2 kilogramy fantázie, 4 pivá, 3 borovičky, 13 gramov LSD, liter sódy a samozrejme haluze. Čím viacej tým lepšie. Celé zo zamiešame a necháme odstáť asi tak 90 minút. Prídáme zopár grafikov, zvukárov, strihačov a jedného režiséra. Následne vložíme do chladničky. Podávame zásadne až po večeri prípadne nadránom. Občas môžeme do našej hmoty pichnúť vidličkou. Ak zo vzniknutej diery vytečie benzín tak je pumpa hotová.

Nebojte nezbláznil som sa, ani na ničom nefičím. To sa len snažím opísať ako na mňa pôsobil film s paprikou. Teda vlastne film s názvom Paprika. Hovorím o filme z roku 2006. To len pre upresnenie pretože film s rovnakým názvom už natočil nejaký talian v roku 1989. Toto je ale od japoncov. To sú tí malí, žijúci ďaleko na východe čo všetko vyrobia menšie, lepšie a lacnejšie. Keď sme si to ujasnili môžeme pokračovať. To máte tak - jedného dňa sa dozviete o filme, ktorý síce vložíte do škatule s nápisom "Pozerateľné" avšak vzhľadom na to aký dojem vo Vás zanechalo preview tohto filmu, naň po čase zabudnete a zase natrafíte až po 2 rokoch. Teda natrafíte... Film príde s fošňou v ruke a ovalí Vás ňou po palici. Hej hovädo, vstávaj! Ešte si ma nevidel! A tak sa teda pustíte do pozerania, pričom si nie ste istý či idete pozerať thriller, drámu, komédiu alebo cyberpunkovú vychytávku. A zrazu to začne, na obrazovke sa objaví vysávač ktorý Vás znenazdajky vcucne do deja. Po chvíli sa prichitíte pri tom, že rozmýšlate kde sú hranice reality a kde začína fantázia, sny, virtuálny svet. Snívate alebo bdiete? Pred vami sa objavujú obrazy a scenérie ktoré rozhodne mozog v štandardom stave vymysieť nemohol. Zrazu sa vysávač vypne a bežia titulky. What the hell was that? Prebehne Vám hlavou. A vy už nikdy nebudete vidieť svet rovnako ako predtým.

Opísať film Paprika je nemožné. Prinajlepšom. Režisér Sathoshi Kon spolu so Seishi Minakami prepísali novelu Yasutaka Tsutsuiho do scenárovej podoby a vytvorili... scenár pre priemerný sci-fi - fantasy psychologický thriller.

Dej Papriky skutočne nie je nijako originálny. Celkovo ide o to že bol vynájdený prístroj umožňujúci prenikať do snov. Tento vynález chcú tí dobrí využiť na liečenie pacientov s psychickými problémami. Tí zlí ho samozrejme ukradnú a chcú použiť na zlé, zlé veci. Nič nového pod slnkom. Skutočne brilantné je však spracovanie deja. Veľa tvorcov najrôznejších audiovizuálnych diel nám dokázalo že aj klišé je možné podať originálne a z úplne iného pohľadu než doteraz. A to sa autorom Papriky darí na výbornú. Niekedy sa stane že vo filme nenájdete odpovede. V tomto filme ale nenájdete ani otázky. Paprika sa nesnaží byť hlbokomyselným filozofickým eposom ktorý poldruha hodiny rozjíma nad mnohými podobami reality a jej ohýbaním v rámci jej psychologickej či virtuálnej reprezentácie. To necháva čisto na divákovi. Jemne rýpe do témy tak aby ste si sami zvolili do akej hĺbky chcete ísť. Príbeh poskytuje dostatočne kvalitnú živnú pôdu pre zamyslenie sa ak máte na to chuť. A ak nie tak Vás podobnými sračkami nudiť nebude a môžete sa nechať unášať psychadelickými výjavmi. Podobne ako dej sú na tom aj charaktery, ktoré vychádzajú z dobre známych stereotypov, no každý z nich je upravený tak aby dokázal niečim zaujať či prekvapiť. Či už ide o charizmatickú hlavnú hrdinku ktorá je taká prívetivá vo svete snov a taká chladná v realite, o prerasteného geeka s dušou dieťaťa alebo fyzicky poddimenzovaného vedca s popolníkmi namiesto okuliarov. Dobre napísané charaktery sú polovica úspechu a tvorcom sa rozhodne vydarili. Po technickej stránke je film lahôdkou. Perfektná animácia a detailnosť prostredia Vás sprevádzajú na každom kroku. Až mám obavy či dokonalá forma neovplyvnila môj názor na film až príliš. Čo iného sa ale dalo čakať od štúdia Madhouse. Slová Madhouse a zlé technické spracovanie jednoducho nejdú dohromady.

Paprika je typ filmu ktorý sa nevyskytuje príliš často. Podarilo sa tu obsiahnuť zvláštny, nelogický, expresionistický svet a zasadiť ho do mainstreamu. Nenásilnou formou prirodzene skombinovať kečup s čokoládou ako v obsahu tak aj vo forme (2D vs. 3D grafika) do jedného kompaktného celku. Tak to by sme mali a teraz ma ospravedlňte idem si znovu pozrieť Papriku. Možno na druhý pokus pochopím čo tým chcel autor povedať. A možno nie. To ale nič nemení na fakte že je to jednoducho skvelý film, ktorý stojí za pozretie. Hodnotenie: 9/10.

Trailer:



Papriku zoženiete napríklad tu: Artforum - Paprika a tu: Gorila - Paprika

Ak neholdujete dlhému čakaniu na dodanie DVD tak ponúkam aj alternatívny zdroj (v originálnom japonskom znení s anglickými titulkami):

http://rapidshare.com/files/36362608/Paprika.2006bykhaos.part1.rar
http://rapidshare.com/files/36367241/Paprika.2006bykhaos.part2.rar
http://rapidshare.com/files/36373197/Paprika.2006bykhaos.part3.rar
http://rapidshare.com/files/36378415/Paprika.2006bykhaos.part4.rar
http://rapidshare.com/files/36403415/Paprika.2006bykhaos.part5.rar
http://rapidshare.com/files/36408819/Paprika.2006bykhaos.part6.rar
http://rapidshare.com/files/36425486/Paprika.2006bykhaos.part7.rar
http://rapidshare.com/files/36425885/Paprika.2006bykhaos.part8.rar

Heslo:
warez-bb.org

Kedy sa už konečne zmení distribučný model pre filmy...

X/1999 The movie

Rozhodne to nie je najlepší film aký som kedy videl...
Rozhodne to nie je film s dobre spracovaným vývojom postáv...
Rozhodne nie je dostatočne vysvetlené pozadie celého príbehu...
Zato má ale atmosféru tak hustú že sa nedá krájať ani nožom, ani motorovou pílou ani ničím iným. Tento film je fakt citový zabijak (v tom najlepšom slova zmysle). Poďme ale pekne po poriadku.

Je to už pekných pár rokov čo som prvýkrát videl dielo štúdia Clamp pretavané do filmovej podoby pod taktovkou Rintara. Leta pána 1996 uzrela svetlo sveta adaptácia rovnomennej mangy X, v západnom svete známa pod názvom X/1999 alebo X: Destiny War (kreténsky preklad amerických distribútorov). Príbeh filmu sa točí okolo hlavného hrdinu Kamuiho. Ten sa po 6 rokoch vracia do Tokia kde vyhľadá svojich starých známych Fumu a jeho sestru Kotori. Jediných ľudí na ktorých mu po tragickej smrti jeho matky ešte záleží. Na tom by nebolo nič zlé keby sa od tohoto momentu neroztočilo koleso osudu. To zabezpečí sled udalostí v hlavnej úlohe s násilím, kopou mŕtvol, hektolitrami krvi, jedným vyšinutým záporákom, osudom ľudstva a dvoma sestrami, ktoré vo svojich snoch vidia budúcnosť. K tomu sa pridajú dve proti sebe bojujúce frakcie vedené spomínanými sestrami z ktorých každá sa snaží získať Kamuiho na svoju stranu. On je totižto kľúčom k budúcnosti. Na základe jeho rozhodnutia bude nasledovať buď totálna likvidácia civilizácie alebo ľudstvo prežije. Kamuimu je ale osud ľudstva ukradnutý. On chce len chrániť Fumu a Kotori...

X/1999 je už dnes klasikou dobre známou medzi fanušikmi anime. Na prvý pohľad vyzerá dej filmu ako gýčovitá megalomanská fraška. Zdanie však klame. O megalomániu ako ju poznáme z americkej produkcie rozhodne nepôjde a príbeh je spracovaný nanajvýš originálne. Máme to celú škálu postáv z ktorých každá skrýva svoj vlastný osud ktorý ale kvôli krátkosti filmu (cca 100 minút) nemôže byť odhalený. Prezentovaný dej je akoby nezávislí od diania v okolitom svete. Nemáme tu supertajnú organizáciu podporovanú vládou, ktorá má zachrániť svet. Nemáme tu ani amerického prezidenta ktorý by na konci filmu vyznamenal hlavného hrdinu medailou cti. Máme tu len zopár ľudí snažiacich sa zabrániť tomu najhoršiemu bez ohľadu na to, že môžu prísť o život a bez ohľadu na to že ich snahu nikdy nikto neocení. Každý z nich má vlastný dôvod prečo robí to čo robí. Neviditeľná ruka osudu pridelila každej s postáv určité nadprirodzené schopnosti. Tie sú na jednej strane darom na druhej strane prekliatím, ktoré z nich robí bábky za nitky ktorých ťahá niekto iný. Film je multižánrovým mixom drámy, akcie a urabanistickej fantasy. Producenti filmu sa dostali pred jeho výrobou do neľahkej pozície. Manga z ktorej film vychádza bežala od roku 1992, no napriek tomu ani zďaleka nebola dokončená a v tom čase ešte stále neodhalila mnohé súvislosti. Ďalším problémom bolo že predloha bola veľmi rozsiahla a obsahovala zhruba 17 postáv životne dôležitých pre príbeh + niekoľko vedlajších. Toto všetko narvať do 100 minútového filmu je jednoducho samovražda a tak tvorcovia podľa môjho názoru urobili najlepšie ako mohli. Zobrali kostru príbehu a vytvorili z nej akčnú fantasy drámu. Akčnú drámu ktorá sa nikam naponáhľa aby narvala do diváka čo najviac informácií. Naopak pomaly ho pohlcuje do svojej temnej atmosféry, aby hneď nato spustila akciu na konci ktorej číha smrť.

Vizuálne spracovanie pravdepodobne navrhoval človek v depresii. Vo veeeeeeeeeeľmi hlbokej depresii. Jednotlivé scény sa odohrávajú často v noci alebo v slabo osvetlených priestoroch. Autorom sa podarilo docieliť vážny dramatický feeling, ktorý ale za žiadnych okolností neprerastá do melanchólie. Dokonalú atmosféru podtrhuje hudba. Pomalé rozvláčne melódie striedané ostými dávkami vysokých tónov ktoré sa vám zarezávajú do duše. Melódie miestami ako vystrihnuté zo psychologického horroru. To sa nedá opísať slovami, to treba jednoducho zažiť.

X/1999 napriek svojimu pôvodu nie je určený len pre fanúšikov rovnomernej mangy, ale má čo ponúknuť aj "náhodnému okoloidúcemu". V roku 2001 bola tematika X/1999 pretavená do seriálovej podoby. Seriál má 24 častí a dostatočný rozsah na to aby napravil nedostatky filmu a rozpovedal ako hlavný príbeh tak aj osudy jednotlivých hrdinov. Mnohí seriál považujú za oveľa lepší než bolo filmové spracovanie. Prečo teda nepíšem o ňom alebo o pôvodnej mange? Prečo píšem práve o filme? Aj keď musím priznať že seriál bol naozaj vynikajúci, tak mi v ňom chýba temná atmosféra. Atmosféra ktorú by ste veľmi ťažko hladali v akomkoľvek inom audiovizuálnom diele. Možno budete tento film kritizovať za mnoho vecí a odmávate ho ako "nič moc". A možno si ho zamilujete natoľko že sa k nemu budete pravidelne vracať. Ja Vám odporúčam pozrieť si ho osamote v noci. Po dopozeraní filmu zistíte prečo.

Záverečné hodnotenie? Príbeh: 6/10, Osoby a obsadenie: 7/10, Hudba: 9/10, Atmosféra: 12/10
Keďže nájsť tento film v oficiálnej distribúcii je dnes ťažšie než nájsť zdravý rozum na našej politickej scéne tak ponúkam odkaz na torrent:

X/1999 the movie

Trailer:


Viete že: pôvodná manga X/1999 nebola nikdy dokončená? Dočasne ju prerušili v roku 2003, po 11 rokoch od vydania prvého dielu pre nezhody autoriek s vydavateľstvom. Dočasne prerušená ostala do dnešného dňa a asi len málokto verí že by ešte mohla pokračovať.

Viete že: celý film X/1999 nájdete na youtube rozkúskovaný na 10 častí?

Strach

Máte niekedy strach? Z toho čo Vás čaká, ako to dopadne, či sa Vám podarí uspieť, ako bude regovať istá osoba, ... Alebo to môžu byť bežné fóbie z predmetov, veľkých či malých priestorov. Stretol som sa dokonca aj s fóbiou z prostriedkov hromadnej dopravy. Nesmejte sa! Je to síce pritiahnuté za vlasy, ale akonáhle nás ovládne strach tak sa človek stáva bábkou za nitky ktorej ťahá niekto iný. Často sa stáva že si povieme - preboha čoho sa bojíš? Veď je to prkotina! Najjednoduchšia vec na svete. Bohužial naše telo má svoj vlastný rozum a nepočúva to čo mu vravíme. Pudy sú silnejšie než logika. Ako s tým bojovať?

Keď nepomôžu logické argumenty tak nastupuje hrubá sila. Posledným a často jediným východiskom ako so strachom bojovať je postaviť sa mu zoči-voči. Je potrebné ukázať svojmu ja hlboko vo vnútri, že sa nie je čoho báť. Máte strach z výšok? Vylezte na strechu ! (ale pozor aby ste nespadli :) Máte strach zo zvierat? Chodťe do zoo! Máte strach zo sociálneho kontaktu? A čo takto brigádovať ako anketár na ulici? Príliš drastické riešenie? O to ide. Až keď človek prekoná svoj strach tak je slobodný. Po prekonaní strachu navyše nasleduje blahodárny (často až extatický) pocit vnútorného uspokojenia sprevádzaný myšlienkami ako - dokázal som to! Veď to bolo ľahké. Čoho som sa bál? Samozrejme toto platí len pre bežné stavy inak psychicky zdravých ľudí. Pri ťažších stavoch strachu, ktoré prerástli do silných fóbií to bez návštevy psychológa nepôjde.

Veľa ľudí vie že strach treba prekonať, napriek tomu rezignujú na vykonanie akcie, ktorá by ho definitívne pochovala pod čiernu zem. Strach do istej miery môže byť tiež užitočný. Pripravuje nás na situácie že niečo nemusí vyjsť podľa našich predstáv. Vždy je lepšie sa najskôr trochu báť, ako potom upadnúť do šoku. Zlé na celej situácii je to že u niektorých ľudí prevláda očakávanie toho najhoršieho takmer neustále. Je ťažké nájsť rovnováhu medzi zdravou mierou strachu a optimizmom do budúcna. No nič nám nebráni to neustále skúšať. Každý jeden deň.

Na záver snáď iba poznámka o tom že strach niekedy môže byť aj príjemný. Zväčša ale ide o situácie keď hlboko v sebe vieme že nám nič nehrozí. Sledovali ste niekedy horrorový film a páčil sa Vám? To je presne ono. Bojíme sa ale pod nami je záchranná sieť - vieme že kretén s motorovou pílou nám v skutočnosti nemôže ublížiť. Ja osobne milujem horrorové počítačové hry keď neviete čo vás čaká za rohom a či Vám to náhodu neurve hlavu. Je preto paradoxom že v reálnom živote mám z neznámych vecí strach. To ale patrí k životu...

Hokejový ošiaľ znova začína

Áno je to tak, rok s rokom sa zišiel. 365 dní mínus zhruba 3 týždne ubehli ako voda a mi tu zase raz máme náš malý športový sviatok. Už tento piatok (24. apríla) začínajú majstrovstvá sveta v naháňaní a bití gumeného kotúča drevenými palicami po zamrznutej vode. Minulý rok nám chlapci ukázali že aj boje o záchranu majú svoje čaro a aj to že štvrťfinálová účasť nie je samozrejmosťou. Tento rok si na trénerskú stoličku zasadol Ján Filc, ktorého povolal najvyšší... predstaviteľ hojekového zväzu aby nám ukázal či aj po rokoch dokáže zo stúhanky poskladať rožok. Jediný háčik je v tom že tá strúhanka už nie je taká kvalitná ako bývala a sekundové lepidlo v podobe nadšenia nielen fanúšikov ale aj hráčov je už trochu zaschnuté. Veru v posledných rokoch to vyzerá akoby sa naša reprezentácia snažila získať všetky umiestnenia na MS ktoré jej doteraz chýbali. Dúfam len že tento rok nemáme zálusk na 15 alebo 16 miesto ktoré nám v zbierke zatiaľ chýba. V každom prípade podľa toho ako hrali naši v prípravných zápasoch sa máme na čo tešiť. A teraz to skutočne nemyslím ironicky. Hra našich mala hlavu aj pätu, aj plúca a žlčník, a snáď tam niekde bolo aj srdce. V každom prípade sa na to dalo pozerať a zdá sa že aj keď je v tíme menej zvučných mien tak dokážeme chýbajúcu hrubú silu nahradiť tímovou hrou.

K samotnému šampionátu len toľko. Hrá sa vo Švajčiarsku. To je to malé v alpách (nie tá zdochnutá krava Milka), čo nám sľuboval v 90. rokoch iný najvyšší. Po krátkej pauze sa tento rok znovu vraciame k tradičnému modelu turnaja. Hrá sa v štyroch skupinách po štyri mužstvá pričom postupujú tri z nich a štvrté čaká boj o holý život v skupine A. Kým minulý rok sa v skupine o záchranu hralo štýlom Play-out, ktorý sme si vyskúšali so Slovincami tak tento rok sa opäť hrá systémom groupensex - teda každý s každým. Zvyšné mužstvá postupujú do šesťčlenných skupín E a F. Z nich vzíde osem štvrťfinalistov. Oproti minulému roku je tu opäť malá zmena. Štvrťfinálové dvojice budú krížené. Prvá dvojica bude slon s hadom, druhá.. a sorry to je článok do týždenníka krížime to ostošesť. Takže ešte raz prvý zo skupiny E so štvrtým zo skupiny F, druhý s tretím a tak ďalej veď to poznáte. O poradí tímov budú rozhodovať body. Neviem kto vymyslel takú novinku ale výška úplatku rozhodcom bola doteraz lepšie riešenie. V prípade že budú mať dve a viac mužstiev rovnaký počet bodov tak rozhoduje vzájomný zápas. V prípade viacerých mužstiev body vo vzájomných zápasoch. Ak ani toto nerozhodne tak rozhoduje skóre vo vzájomných zápasoch, vyšší počet strelených gólov vo vzájomných zápasoach, ďalej celkové skóre, počet strelených gólov a ak ani toto nerzohodne tak vraj rozhodne rozstrel v samostatných nájazdoch. Pravdepodobnosť toho že sa rozhodne až v nájazdoch je ale nižšia než to že naša hokejová reprezentácia vyhrá majstrovstvá sveta vo futbale. Za výhru získavajú mužstvá 3 body, za remízu po bode a ďalší bod zíkava mužstvo ktoré vyhrá v predĺžení alebo po samostatných nájazdoch. Za zle odpískaný faul získa rozhodca po papuli. Za prehru v riadnom hracom čase je nula bodov aj keď recesistická hokejová únia navrhovala za prehru 4 body. Vraj by tak boli zápasy zaujímavejšie. Návrh bol ale z neznámych dôvodov zametený pod koberec spolu s blbcom čo to vymyslel.

Kauza The Pirate Bay - rozsudok: vinný!

Dnes sa skončilo prvé kolo kauzy v ktorej IFPI žalovala server The Pirate Bay. Výsledkom je rozsudok na základe ktorého si má štvorica ľudí zodpovedných za chod pirátskej zátoky odsedieť rok väzenia a zaplatiť pokutu v celkovej výške 3 620 000 dolárov. Samozrejme sa dotyční proti rozsudku odvolali a tak je toto koniec iba prvého (z mnohých budúcich) kôl.

A začože to vlastne dostali Fredrik Neij, Peter Sunde, Gottfrid Svartholm a Carl Lundström takýto trest? Za to že poskytovali možnosť slobodnej výmeny informácií a dát! Tracker the pirate bay je otvorený a voľne prístupný každému a tak cez neho môže zdieľať ktokoľvek akékoľvek dáta. Samozrejme mnohí tento tracker zneužívajú ne prenos autorsky chránených diel. Dolapenie týchto ľudí je ale veľmi problematické a tak sa IFPI vŕši na prevádzkovateľovi siete cez ktorú dáta putujú. A súd im to zožral aj s navyjakom! Pri zbieraní dôkazov v podobe nelegálne stiahnutých diel navyše obžaloba použila DHT ktoré umožňuje spojenie dvoch a viacerých užívateľov bez použitia trackera, preto sa nedá s istotou určiť či vôbez bol tracker the pirate bay použitý na napomáhanie zdieľania. Zdá sa ale že sudcovia sú technickí analfabeti takže tento argument pre nich nemá žiadnu váhu. Rovnako nemá žiadnu váhu fakt že na serveroch the pirate bay sa nenachádza nič ilegálne.

Kauza The Pirate Bay je nebezpečným precedensom, ktorý ukazuje ako je možné napádať slobodné zdroje informácií a ako je možné ísť po krku infraštruktúre vybudovanej pre slobodnú výmenu dát. Toto smrdí cenzúrou. Cenzúrou ktorú majú v rukách spoločnosti s miliónovými príjmami a dostatkom prostriedkov pre účinný lobbing na najvyšších miestach. Ak chce IFPI a jej podobné organizácie znižovať mieru porušovania autorských práv tak nech dolapí tých ktorí tie práva porušujú a nie tých ktorí podporujú výmenu dát. Úprimne som veril že sudcovia predsa nemôžu byť taký kreténi a odsúdiť ľudí ktorí sú zjavne obeťami lovu na čarodejnice. Obeťami, ktoré sa majú stať odstašujúcim príkladom. Bohužial mýlil som sa.

Viac informácií môžete nájsť na stránke:

http://trial.thepiratebay.org/

Detroit Metal City - fuuuck!

Máte radi humor? To je ale blbá otázka - každý má rád humor. A máte radi tvrdý, miestami až čierny a úchylný humor z ktorého Vám odíde bránica do večných lovíšť? Tak skúste Detroit Metal City.
Detroit Metal City (alebo v skratke DMC) je japonský animovaný seriál ktorý vyšiel v lete minulého roka (2008) a je adaptáciou rovnomennej mangy. Príbeh sa točí okolo hlavného hrdinu Negishiho, ktorí je lídrom death metalovej kapely s názvom - no akým asi? Detroit Metal City ;) Na tom by nebolo nič zaujímavé keby Negishi neprišiel pôvodne do Tokya s cieľom hrať v popovej kapele a učiť deti na základnej škole. Namiesto toho skončí v DMC ako Johannes Krauser II - vyslanec pekiel ktorí žerie netopiere a spieva o tom ako znásilňuje, zabíja a ktovie čo ešte robí s osobami čo mu prídu pod ruku, ako zlikviduje svet, že je existencia jedna veľká groteska a podobne. Nie že by ho to nejako extra bavilo. Negishi totiž metalovú hudbu príliš nemá rád, priam ju nenávidí. Avšak iba do chvíle keď ho niekto dokonale naserie. V tej chvíli si potrebuje vybiť zlosť, výsledkom čoho je okrem písania metalových songov tiež neplánovaný útok na policajtov, vynájdenie verejného znásilnenia, pretiahnutie 333 metrov vysokej železnej Tokyo Tower, likvidácia popovej kapely, neplánovaný pokus o samovraždu priamo na koncerte, či výsluch milovaného dievčaťa po ktorom si z nej spraví kolotoč. To všetko samozrejme štýlom jemu vlastným. Negishi sa tak zmieta medzi svetom popu a štýlového života ktorý by chcel žiť ale je preňho nedosiahnuteľný a svetom death metalu ktorému nie je nič sväté, v ktorom žije, no chcel by ho opustiť. Vyvádzanie Negishiho si fanušíkovia DMC vysvetľujú vždy po svojom a tak o komické scény nie je núdza. Aby všetkého nebolo dosť tak Negishiho dokonale fyzicky likviduje manažérka skupiny, ktorá hasí cigarety o svoj jazyk. V prípade že sa nesplnia jej predstavi o správaní DMC tak niekto zaručene skončí s opätkom v ksichte. K tomu ešte Aikawa-san pred ktorou Neighishi musí tajiť v akej-že to kapele vlastne hrá.

DMC paroduje metal a všetko čo s ním súvisí. Jeho humor je síce častokrát dosť ostrý ale nikdy nezájde v zhovädilosti tak ďaleko aby diváka znechutil. Autori si berú na mušku známe metalové stereotypy. Či už máte blízko k metalovej hudbe alebo nie tak sa nemusíte báť že by Vás seriál nudil. Je ale možné že si ho metalisti užijú ešte o trochu viac než tí ostatní. Po hudobnej stránke je nutnosťou autorov pochváliť za veľmi autentickú hudbu - nielen metalovú ale tiež popovú, punkovú či dokonca hip-hopovú. Opening seriálu tvorí song s vynikajúcim textom typu "vrah, vrah, sku***ny vrah!"

Seriál produkovalo štúdio 4 °C známe svojimi netradičnými a originálnimi dielami. Formát seriálu je veľmi krátky - 12 epizód po 13 minút takže za jedno popoludnie ho máte dopozeraný. Spolu so seriálom vznikol tiež hraný film. Tento ale ani zďaleka nedosahuje takých kvalít ako vštepilo Detroitu Metal City štúdio 4 °C. Výrazným pozitívom je však soundtrack k nemu, ktorý je priam božský. Ak si chcete pozrieť tento seriál tak samozrejme v oficiálnej distribúcii na Slovensku nemáte šancu zato ale existujú iné zdroje kde sa dá zohnať - napríklad na realitylapse spolu s anglickými titulkami (pozor tento zdroj môže porušovať autorské práva):

Detroit Metal City - download

Na prehratie budete potrebovať real codec - napríklad real alternative:

Real Alternative Codec - download

DMC je excelentná komédia s netradičným ale o to kvalitnejším námetom. Dávam 9,5 / 10 bodov.
Tu je k dispozícii trailer:

O znásilňovaní, Rapelay, demokracii a obmedzených možnostiach.

Dnes som náhodou natrafil na isté info o počítačovej hre, ktorá bola označená za hodne veľkú úchylnosť prekračujúcu všetky hranice. Ide o hru s názvom Rapelay. Ako názov napovedá je to "simulátor znásilňovania žien" so všetkým čo k tomu patrí. Priznám sa že som túto hru nemal možnosť hrať takže nemôžem povedať do akej miery to autori prepískly. V každom prípade mi stačí skutočnosť že hru robilo isté japonské štúdio. Vzhľadom na to že dobre viem čoho sú japonci schopní si viem živo predstaviť čo asi v hre vaša postava stvára. Ukážky hier s podobným nádychom môžete nájsť napríklad na blogu o 3D porne. Treba povedať že počítačové hry podobného razenia sú v japonsku bežné, a tolerancia k nim vyplýva z danej kultúry. Na celej veci ma zaujala ale jedna skutočnosť. Hra bola ponúkaná cez amazon.com a po istom čase zožala veľký úspech u niektorých vrstiev obyvateľstva ktoré posielali vedeniu tejto stránky rozhorčené listy o tom čo že to majú v ponuke za nevhodný obsah. Hra mala byť pôvodne určená len pre japonský trh. Nakoniec sa ale dostala aj do (západného) sveta a ako vidno nie každý má pochopenie pre virtuálne znásilňovanie mladistvých dievčat. Samozrejme amazon túto hru ihneď stiahol z ponuky. Výsledkom je že hlas väčšiny dokázal hru bezpečne pochovať.

Pozrime sa na celú situáciu ale z druhej strany. Počítačové hry už dávno nie sú produktom určeným výhradne pre deti a pubescentov. Kto si myslí opak zaspal dobu. Hra Rapelay je síce primárne určená pre úchylákov no čo má komu vadiť čo kto robí v súkromí? Komu ubližuje to že niekto hrá počítačovú hru? (aj keď so značne kontroverzným obsahom) Iste je tu riziko že na tento obsah narazia mladiství čo môže mať za následok ich nezdravý psychický vývoj - no na to sú tu predsa ratingy a minimálne rodičia by mali vedieť čo že to ich pýcha rodu hrá za hru. Keď zovšeobecníme skutočnosť že hra bola stiahnutá na popud rozhorčených zákazníkov tak dospejeme ku všeobecnému záveru že kvôli väčšine bol minoritným skupinám obyvateľstva obmedzený prístup k dátam, informáciám a produktom. A v tom je problém demokracie. Demokratické zriadenie je vlastne rozhodovanie väčšiny a právach všetkých. Prečo by ma ale mala väčšina obmedzovať keď nikomu neubližujem a neničím nikoho majetok? Prečo by som sa mal správať tak ako si želá väčšina?

Zoberme si príklad: Predpokladajme že sa tretnú dvaja ľudia - pán A a pán B. Pán B žiada pána A aby ho zastrelil pretože ho už nebaví život a chce zomrieť. Pán B rád trénuje streľbu na živý terč a tak súhlasí. Spolu so svedkami spíšu u notára zmluvu a... Chyba lávky... V demokracii pána A zatknú za pokus o vraždu s tým že ide bručať na pekných pár rokov a pána B odvezú na psychiatriu. Tak rozhodla väčšina. Väčšine sa ich správanie nepáči a tak majú smolu. Čo na tom že nikomu neubližovali, čo na tom že obaja s vykonaním akcie súhlasili. A v tom ja vidím problém. Človek by mal právo robiť si čo sa mu zachce keď neubližuje nikomu inému ani neničí cudzí majetok a nespráva sa nevhodne na verejnosti. Taktiež by mal mať právo získať všetky informácie a produkty so súhlasom ich autora bez toho aby mu niekto niečo mohol. Môže s tým väčšina nesúhlasiť, môže ho odsudzovať ale on má na to právo. Takto ale demokracia nefunguje. Napriek tomu že oficiálna cenzúra neexistuje tak sa stále stretávame s prípadmi kedy je prístup k informáciám a produktom obmedzený. Pekným príkladom sú hry a filmy.

"Demokracia nie je dokonalá ale nič lepšieho sme doteraz nevymysleli" povedal raz Winston Churchil a ja dodávam: Už by bolo na čase s tým niečo spraviť a niečo lepšie vymyslieť. Nemyslíte že je deformovaná spoločnosť v ktorej môže voliť aj úplný imbecil ktorý nerozumie ani politike ani ekonomike, a vlastný názor je preňho vec neznáma? Nemyslíte že je deformovaná spoločnosť v ktorej nemôžem žiadať o eutanáziu pretože je to nelegálne? Mám právo žiť ale nemám právo dôstojne zomrieť? Čo to do čerta má znamenať? Všeobecné právo voliť by podľa mňa nemalo byť samozrejmosťou. Opäť dám jednoduchý príklad (snáď bude relevantný): Máme 5 ľudí ktorí založili firmu. Traja z nich sú úplný kreténi a chcú presadiť hrozne zlý nápad ktorý firmu potopí. Dvaja z nich sú vynikajúci businessmani a chcú presadiť naopak vynikajúci nápad. Bohužiaľ väčšina (traja kreténi) prehlasujú menšinu (businessmanov). Výsledkom je že firma skrachuje. Ak by ale mali právo voliť len tí dvaja tak by firma prosperovala a úžitok by z toho mala aj časť ktorá nemá právo voliť. A to už stojí za zamyslenie. Zdá sa ale že ešte pekných pár rokov (desaťročí) budeme radi že máme aspoň demokraciu a nie totalitu. Bohužiaľ...

Children of Bodom - Blooddrunk

Children of Bodom je fínska kapela ktorá nás obšťastňuje svojim svojským hudobným prejavom už pekných pár rokov. Štýl ich hudby sa zmieta medzi death metalom, power metalom a speed metalom. Ich v poradí šiesty štúdiový album má názov Blooddrunk a bol vydaný približne pred rokom. Obsahuje 9 songov a rovnako ako minulé albumy prináša kvalitnú dávku deštrukcie našim ušiam. Tentoraz to ale bude ešte o niečo rýchlejšie. Texty piesní sú podobného razenia ako na albume Are you dead yet? Z albumu vzišli dva single a to Blooddrunk (prekvapujúco... ;D ) a Hellbounds On My Trail. Za album obdržali COB cenu Metal Emma 2008 a vo Fínsku sa album stal zlatým.
Už od prvých okamihov počúvania dokáže Blooddrunk nabiť energiou natoľko že by oživil aj mŕtveho. Blooddrunk je jednoducho brutálny. Skoro by sa mi až chcelo povedať - pomocou tohoto sa vychovávajú masoví vrahovia. Názory skalných fanúšikov na tento album sa rôznia. Od mnohých z nich sa ozývajú hlasy že toto už nie je starý COB, naopak iný vychvaľujú ich posledný počin do nebies. Naprieč celým albumom sa objavujú striedavé sóla kláves a gitary. V poslednom čase mám dojem že čo fínska metalová kapela, to klávesy. Tie ale nie sú na škodu. Dávajú tejto hudbe unikátny nádych a zároveň ju ťahajú do vôd mainstreamu. Variabilita jednotlivých songov nie je príliš veľká čo značí že buď sa vám bude album páčiť ako celok alebo ho jednoducho zavrhnete. Mne osobne sa najviac páčil song Tie My Rope obsahujúci geniálnu melódiu najprv v podaní kláves a keď si už myslíte že to nemôže byť lepšie tak nastúpi gitara. Ak by nejaký extrémista chcel album použiť ako uspávanku na dobrú noc tak to rozhodne nehrozí pretože po odohratí ôsmych skladieb s rýchlosťou blížiacou sa dobre vytuningovanému Porche zaradia Children of Bodom ešte o jeden stupeň vyššiu rýchlosť a celý album končí spočiatku šialene rýchlym songom Roadkill Morning.

Blooddrunku dávam ja osobne hodnotenie 8/10, pričom každému metalistovi rozhodne stojí minimálne za vypočutie. Ak máte radi rýchlu melodickú gitarovú hudbu skúste dať Children of Bodom a ich Blooddrunku šancu. Určite vás nesklame.

Pekné pozadia...

Povedzte úprimne - kto z nás si nepotrpí na pekné pozadie? Niektorí aj na pekné popredie a ja osobne si potrpím na pekný wallpaper na pozadí pracovnej plochy - tu sú dva ktoré som vytvoril. Na prvý z nich som použil cover z mangy Shadow Lady od Masakazu Katsuru.
















Námet druhého netreba pedstavovať žiadnemu fanušíkovi horrorových adventúr. Eileen a Henry zo Silent Hill 4 ...



Nech žijú pekné pozadia...